48 hodín ako večnosť

48 hodín ako večnosť

Inšpirácia

48 hodín ako večnosť...

Je polnoc. Ešte sedí za PC. „Musíme ísť...“ povie mu manželka. Idú na pohotovosť. „Dieťa musí byť pod dohľadom,“ povie lekárka. Ostávajú tam a on prichádza okolo 2 hodiny ráno domov. Nevie hneď zaspať. Možno spí 2 hodiny. Potom balí veci. Odnáša ich manželke do nemocnice a cestuje na Oravu. Na benzínovej stanici nad Trenčínom si dáva 30 min. na spánok a pokračuje ďalej.

„Aj moja teta je tam,“ ukazuje pani s priezviskom Saganova dievčina na gymnáziu v Tvrdošíne. „Moju dcéru na to nahovorím,“ povie vyučujúci. „Môj strýko bol v Jáchymove. Tiež som si ho našiel v databáze,“ reaguje na hľadanie "nenápadných hrdinov" profesor.

Presun do Trstenej. Ubytovanie u františkánok v dome Mons. Viktora Trstenského. „Tento obraz mal veľmi rád,“ dívajú sa na obraz od majstra Vladimíra Záborského.

V kostole premýšľa, aké témy nakoniec odprezentuje. Dáva "5 S" o človeku, ako sa dá naň dívať a sprostredkovať mladým.

- symbol (PS: Videli ste židovskú synagógu v Trstenej?)
- služba (povolanie)
- slovo
- svedectvo
- slávnosť

V tejto schéme vysvetľuje ako sa dá hovoriť o osobnostiach a dejinách. Učitelia počúvajú a zapájajú sa. Neskôr inú schému využije v jednej triede na škole v Tvrdošíne. Hovorí na tému:

- odpustenie ("Odpustiť je najväčšia vec v živote" sr. Zdenka)
- pravda (pravda o človeku, vernosť pravde)
- nezabudnite (ak niečo nevieš, tak nemôžeš zabudnúť)

Žiaci na konci vedia v tejto krátkej schéme zopakovať, čo predtým počuli.

Prichádza syn Mila Urbana. Pán Cyril hovorí o svojom strýkovi pátrovi Paňákovi. Hovorí o svojom dedovi Cyrilovi, komposesoráte, o krajčírovi pánov Oravského hradu. Hovorí zaujímavo, s nadšením aj o hospodárení na oravskom panstve. Prichádza na aute a povie: „To je spomienka na moju dcéru...“ Dcéru, ktorá mu odišla na večnosť...

V Tvrdošíne je krásna sv. omša. Plno detí. Spievajú o mori... a človek má pocit, ako by bol pri tom mori. Potom prichádza dopredu dievčatko a ukazuje pesničku. Všetkých asi 140 detí opakuje za ňou.

Po omši sa stretáva s verejnosťou. „Silvo ma učil čítať sv. písmo. Spomína pani Silva Mike Krcmery.“ Pýta sa jej: „Ako konkrétne?,“ pýta sa. „Aby som si otvorila výrok z Biblie a celý týždeň premýšľala, ako sa tieto slová dotýkajú môjho života, výchovy detí. Aby som nepremýšľala abstraktne ale konkrétne.“ Cestou počúva DVD, kde Silvo premýšľa, medituje...

Je večer. S dvoma Antonmi si sadá na večeru v hoteli Roháč. Rezeň je skvelý. Na druhý deň mu polievku prináša majiteľ hotela. "To si váž!" povie mu spolustolujúca. Vonku prší, on odchádza. Za sebou ma druhý deň. Oravskú Jasenicu, kde dievčina hovorí, že by sa nemalo hovoriť o politických väzňoch. Gymnázium v Námestove. Prednášku pre Charitas - denný stacionár. "A napíšeme o Vašej prednáške do Katolíckych novín!" povie mu pri rozlúčke pán, ktorý bol 30 rokov učiteľom. Podáva každému ruku. Pri pohľade na sr. Zdenku im hovoril o odpustení: "A niekedy najviac musíme odpustiť sami sebe.." Pani, ktorej sa trasie ruka... je dojatá. Pani Terezka z Lokce sa usmieva. A Zuzka tiež. Čas na kávu sa trošku zmenil. Cestou necháva pre pána primátora dve brožúrky.

V mysli sa mu premietajú slová, ktorými začal prednášku pre plnú aulu študentov. "Najhoršie bolo, keď to stíchlo..." Takto začal prednášku, lebo aula, keď sa postavil dopredu... stíchla. "A najhoršie bolo, keď som počula detský plač.. a potom to stíchlo..." hovorí o vyvražďovaní v koncentračných táboroch. Hovorí svedectvo tej, ktorá to prežila a "čakala" na to, že raz aj ona bude kričať a potom to stíchne....

Večer. Deti. Rodina. Nemocnica. Posledné minúty hokejového zápasu. Príprava na konferenciu v Trnave. Deň, ktorý mal viac ako 48 hodín končí...

Niekoľko spomienok....

"Voláme ho Jozef" povie mu fotografka. Celý život tu v Tvrdošíne riadi dopravu. Muž, ktorý má okolo 40 rokov. Muž, ktorý je mentálne postihnutý, ale chce byť užitočným. Rieši dopravu.

"A na tejto stoličke sedával náš Štefan Šmálik," sadá si na tú stoličku. Otvára lekcionár. Premýšľa. V mysli sa mu vynára, ako sedel na stoličke Jána XXIII v Soto del Monte..

Rozhovor s dvoma Antonmi o úžere, rodinách, zaváraní kompótov pri pozornom čašníkov.

Litánie loretánske.... A noc. Všetci spia. Deň končí.

A možno sa spýtaš? Vychutnal tento človek dnešný deň, tento čas? Myslím, že áno. Veď kráčal v modlitbe: "Veď si ma a povolávaj tam, kde ma chceš mať!" A teraz to len Bohu odovzdať a povedať si: "Som nehodný sluha, urobil som len to, čo som mal urobiť..."