Konkrétne u nás, dobrovoľníkov žijúcich v komunite v Ústí nad Priehradou, to znamená, že sa ráno po raňajkách presunieme do jedálne v Oravskom centre mládeže premenenej na „kanceláriu“.
Začíname spoločnou modlitbou. Modlíme sa desiatok ruženca a každý Zdravas obetujeme za niečo, čo v ten deň ideme robiť. Ako povedal otec Braňo – odovzdávame našu službu skrze ruky Panny Márie Ježišovi.
A potom sa každý roztrúsime k našim pracovným stolom – či už do grafickej, vzdelávacej alebo novo „otvorenej“ krajčírskej sekcie.
Našu novú kanceláriu viď nasledovne: Pri oknách s výhľadom na Oravskú priehradu je naša graficko-komunikačná sekcia, kde som svoj stôl našla i ja, a okrem mňa aj Dávid a Martin. Oproti nám sa presťahovala jedna tretina Komunitného centra – naša (skoro) vždy usmiata Lenka. Pri nej sa uvelebila jedna štvrtina vzdelávacej sekcie, konkrétne Juraj, ktorého poznajú najmä naši Kolumbusáci. Počas karantény stihol zhodiť bradu, takže teraz je to skôr Jurko, než Juraj. Celkom blízko k našej graficko-komunikačnej sekcii je aj projektová sekcia a v nej RoMi.
Keby som nevedela, že sme sa tu usadili len pred dvoma týždňami, myslela by som si, že je to tu takto stále. Naše stoly sa už vážne podobajú na tie pracovné zo Sinaja, kancelárií v Trstenej. Pracovný neporiadok vám prezradí, ktorý stôl patrí komu. Na Martinovom sa dokonca usadil aj jeden veľmi prívetivý plameniak. Cez deň mu chráni pohár s čajom pred vyliatím a v noci zas stráži jeho notebook.
Z času na čas vidíme, ako sa k nám prisunie stôl, za ktorý sa usadí Števko, Janči či Filip. No o deň či dva tam zas nie sú. Buď sa pohybujú v teréne – rozvážajú rúška či potraviny. Alebo zhadzujú omietku v spoločenskej miestnosti, lebo už naozaj potrebovala „nový šat“. Tam môžete nájsť aj večne usmiateho Miňka.
V našej aktuálnej novootvorenej krajčírskej dielni, zriadenej v hornej obývačke, môžete nájsť 3 dobrovoľníčky. Alžbetka, Kika a Tímea v tieto dni v sebe objavili nový, pre niektoré, možno doteraz skrytý talent na šitie. Keby ste ich chceli prísť pozrieť, (čo samozrejme teraz nie je možné) stačí nasledovať tóny gospelových piesní a zvuk šijacích strojov rozliehajúcich sa celým schodišťom. Občas im príde pomôcť aj otec Dominik, ktorý je nielen zručný v opravovaní pokazených mašín, ale vie aj šiť.
Okrem iného sa každý deň iná dvojica odoberie do kuchyne, kde nám s láskou pripraví obed. Veď 15 hladných krkov, to nie je len tak. Okrem toho, že nás každý deň čaká teplý obed, dvojica so službou v kuchyni sa nám postará aj o kávu, pitný režim a poobede o niečo sladké. Teda, okrem piatkov. Ešte stále sa snažíme dodržať piatkové pôsty „o chlebe a vode“.
A takto občas vznikajú také skvosty ako „buchtový závin“, pretože mi nenakyslo cesto. Alebo kuracie soté, ktoré už nikdy nezopakujeme, pretože Lenka varí tak svojsky – „co dům dal“.
Keď máte šéfa katolíckeho kňaza a ešte k tomu bývate v pastoračnom centre pre mládež, ktoré má za správcu druhého kňaza, máte v tomto období jednu obrovskú výhodu. Tou sú denné sväté omše, adorácie, spoveď. Tu mám možnosť naozaj pochopiť, čo znamená, že „milosť je nezaslúžený dar“.
A naše karanténne hlody a príhody?
-„Prečo je v slove „ovsené“ vločky „s“ a nie „c“ keď sú z ovce?“
-„Prečo má Mariánska priekopa slovenský názov, keď nie je na Slovensku?“
– Keď Tímea chce tenisky na beh a nakoniec skončia pri Lenke prejdúc šestoro nohami.
– Z Martina a Miňka sa v sobotu stali aranžéri, ešte šťastie, že im na pomoc prišli Alžbetka a Tímea.
– Dávid dostal novú úlohu – u chalanov má na starosti varenie. Jeho prvá večera ho naučila, že zemiaky na upečenie potrebujú viac ako 20 minút.
– Tiež prišiel na to že „špargľa“ je zelenina a nie predĺžené špáradlo, teda špajdľa.
– Lenka nám denne dopraje dávku láskavého šťuchania. Najmä náš introvert Martinko si to „užíva“.
– Ja som si vyslúžila tiež novú úlohu – povedať vtip k obedu. Hold, zisťujem, že chemickému humoru nie všetci rozumejú. Niekedy totiž chýba adekvátna reakcia.
Je pravdou, že náš pracovný čas sa niekedy predlžuje na neurčito. Ale práve to nás posúva ďalej. To nám ukazuje, aké je to žiť evanjelium v praxi. Denne zapierať samých seba a pozerať na kríž.
Nemyslite si však, že celé dni len sedíme za počítačmi alebo šijacími strojmi. Náš tradičný víkendový program, teda duchovné obnovy pre birmovancov, sú tak trochu pasé. My dievčatá sme napríklad tieto posledné 2 soboty využili na to typické „sobotné veľkoupratovanie“. A večer nás čakalo prekvapenie – večer spoločenských hier. Zistila som, že ukázať v pantomíme dikobraza je náročnejšie, ako som si myslela. Na herectvo sa teda určite nedám. V nedeľu večer sme sa vybrali do kina. Teda nie tak úplne, ale domáce kino je tiež kino. Keď máte k dispozícii jedáleň s veľkou bielou stenou, erárne matrace, deky a plno vankúšov – tak sa pozeranie filmu zmení na neobyčajný zážitok. No, nepísaným pravidlo aj naďalej ostáva, že všetko, naozaj všetko tu vedie Duch Svätý. A ten má rád zmeny.
Pre mňa je tento čas karantény požehnaním. Hoc sa v ňom stretávam so svojimi limitmi, obrami a slabosťami v spolužití s mojimi bratmi a sestrami, je to zároveň čas nového pohľadu. Nového pohľadu na nás ako komunitu. Som vďačná za to, ako nás tento čas spája. Najmä takými drobnôstkami, ako keď dvojica, ktorá má službu v kuchyni, sa príde opýtať na kávu a je ochotná nám ju priniesť v nami obľúbenej šálke.
Utužovanie vzťahov v komunite je naozaj milosťou.
Tento čas je náročný, to nepopieram. Ale vyťažme z neho, čo najviac pozitívna.
-majka.
Práve nám prebieha projekt "názov projektu"