Zhruba pred dvomi týždňami sa život neplánovane zmenil. Po vyhlásení home office sme si v práci pobalili svojich „sedem slivák“. No dobre, tak ja osobne – počítač, diár, obľúbené pero, „čmárací zošit“, niekoľko nevyhnutných papierov, obľúbenú mikinu a obschnutý rožok, ktorý zabudnutý čakal pod stolom na svoje znovuobjavenie a s podrobnými inštrukciami sme sa pobrali domov. Veď je to zatiaľ len na týždeň a potom sa uvidí… Hádam sa táto zvláštna situácia nejako upokojí. Veď predsa – dobrá prevencia to istí…
Doma som sa plná elánu, odhodlane pustila do plánovania toho, čo všetko počas tohto „pobytu doma“ stihnem. Aj keď pracovná doba bude rovnaká, ušetrím predsa kopu času obliekaním a presunom do a z práce, budem menej unavená, návštevy sú tiež pasé a tak logicky – viac stihnem. A čo je najviac, budem doma s mojím synom, s ktorým si vychutnám spoločný čas… Okrem toho, som si pripravila 5 kníh, z ktorých niektoré mám už dlho rozčítané a niektoré mám v pláne, ale ešte som sa k nim nedostala. Tešila som sa, aká budem konečne vzorná matka a manželka, ktorá bude všetok svoj voľný čas venovať synovi a ktorej manžel bude mať každý deň teplú večeru, a samozrejme vzorná žienka domáca, ktorej domácnosť sa bude len tak lesknúť… Po teplom víkende, kedy sa môj plán darilo celkom zdatne realizovať, začal pracovný týždeň.
S mojím päťročným synom sme uzavreli dohodu, ktorá znela: „Tento stôl je teraz moje pracovné miesto a keď som tu, tak som v práci. Ty máš tento čas, keď som ja v práci, pre seba a budeš sa pekne hrať, aby som mohla pracovať. Dobre?“ Dohodu sme uzavreli jeho šťastným výkrikom: „Jes! Môžem si robiť, čo len chcem,“ a mojím vnútorným výkrikom: „No určite – len to skús!“
A tak sme sa pustili do „home officu“. Môj milý zákonitý našťastie stále pracuje a preto hrozba, že nám dôjde rodinný rozpočet a potraviny si budem musieť vypestovať v záhrade a nejakým spôsobom ich prinútiť, aby pri mne svoju snahu vyrásť nevzdali, je našťastie zatiaľ nízka a posúva sa na neurčito…
Keď si odmyslím všetky zmeny v práci, ktoré so sebou nesie táto situácia, zrušené podujatia, presunuté projekty, snahu zorientovať sa a nájsť si v tom celom systém, prvé dni plynuli až idylicky dobre. S úžasom som sledovala, aké mám ja dobré a spolupracujúce dieťa, ktoré stále žilo v presvedčení, že domácnosť je teraz jeho a „robí si čo len chce“.
Prešlo pár dní a všetko, čo sa zmestí pod moju predstavu „môžem si robiť čo len chcem“, už bolo zo strany môjho syna vyskúšané, aj keď do jeho predstavy by sa určite zmestilo ešte množstvo nápadov…
Dni plynú a počas plného pracovného nasadenia potrebujem pauzu. Odchádzam z kancelárie a idem si do kuchyne uvariť kávu. Rozumej – postavím sa od stola, otočím sa ku kuchynskej linke a stlačím gombík na kávovare. Otočím sa a „v mojej kancelárii“, za mojím počítačom, sedí malý päťročný kolega.
Zakašlem…
On sa strhne a tvári sa nanajvýš nenápadne…
„Čo tam robíš?!“ Zdvihnem obočie a on šípi, čo tým chcem povedať… Zdvihne obočie aj on a šibalsky sa usmeje. „Ale mami…Veď ja som to chcel len skúsiť…Taký pekný počítač. Veď som len hýbal touto šípkou a tak ľahúčko som si tu chodil prstom, ako mucha po cukríku…“ Potláčajúc smiech ho posielam „na jeho teritórium“ s dôrazným vysvetlením, že mucha sa na cukrík prilepí a určite jej to len tak neprejde!
Výsledok? Kolegovi prišla na Skype správa so všetkými druhmi smajlíkov… ☺
Plynul deň za dňom a ja, v snahe prežiť bez ujmy, upúšťam od svojich idylických plánov. Pristihnem sa pri tom, ako niečo pracovné vysvetľujem môjmu malému spoluobyvateľovi. Zahľadí sa na mňa a zdvihne obočie. Už zasa! Prečo to robí?! Veď to je predsa moje výstražné gesto! Áno viem – poznám to, že deti sú naše zrkadlo… Ale zase nemusia to až tak preháňať.
No ale vráťme sa späť… Zahľadí sa na mňa, zdvihne obočie a vyhlási: „Mami, poviem Ti na to len dve slová: Potrebuješ terapiu!“
„Čo?! – Veď má len päť rokov! To čo sú za argumenty?!“ Vzdychnem a znovu potláčam smiech bez schopnosti protiargumentovať.
Ďalší deň sledujem, ako už od rána niečo kreslí. O chvíľu hľadá ruksak a balí si tam preňho dôležité veci. Nezabudne ani na desiatu.
„Mami, idem do sveta. Ideš so mnou?“ Pýta sa…
“Teraz nemôžem – som v práci.“
„Dobre, tak idem sám…“ a s ruksakom na pleciach odhodlane vykračuje k dverám…“Tak ahoj!“
„Čo? Počkaj? A kde to ideš?“ pýtam sa už celkom prebratá a vytrhnutá zo svojho vnútorného sveta…
„Veď do sveta – už sa doma nudím. Idem si hľadať kamaráta.“ Povie akoby to bolo celkom samozrejmé.
„Aha, no dobre, a kde pôjdeš najprv?“ pýtam sa.
„Pozri – veď nakreslil som si aj mapu, kadiaľ pôjdem,“ oduševnene vysvetľuje a ukazuje slony a pyramídy v Afrike, Big- Ben v Anglicku, Eifelovku v Paríži a klokana v Austrálii…
„No, tak to máš pred sebou dlhú cestu,“ hovorím a snažím sa o seriózny tón. Postupne v rozhovore premostíme na tému zatvorených hraníc a aké dôležité je byť teraz doma… Skončili sme dohodou, že kamarátov má veľa a pôjdeme ich navštíviť, keď sa bude dať. Ako protihodnotu zo zrušenej „cesty do sveta“ som mu ponúkla maľovanie veľkonočných vajíčok naozajstnými „dospeláckymi“ akrilovými farbami. Našťastie to zabralo. Ešte že sa tie deti dajú tak ľahko nadchnúť. Kiežby sme to vedeli aj my…
A moja doterajšia domáca bilancia?
- Pracovný čas a úlohy: zatiaľ to celkom funguje
- Domácnosť: neleskne sa, ale ešte sa vidíme. Stále niečo hľadáme a občas sa nám to podarí aj nájsť. Momentálne som vďačná za istotu, že nepríde návšteva ☺
- Vzťah s dieťaťom: intenzívny a stále vtipný,
- Počet hier: Veľa – kreativita stúpa
- Varenie: je 22:30 a práve som dokončila obed na zajtra
- Počet prečítaných kníh: Jedna strana z jednej knihy
- Manžel: tvári sa spokojne. Ešte len raz som mu zabudla nabaliť obed – poradil si ☺
- Mentálny stav rodiny: zatiaľ veselý
A prečo to všetko píšem? Pretože tých zlých správ už bolo dosť. Pretože sa potrebujeme smiať. Pretože okolo nás je množstvo malých neviditeľných radostí, ktoré potrebujeme teraz vidieť viac ako kedykoľvek predtým. Pretože nech sme kdekoľvek a nech sa deje čokoľvek, dôležité je, s kým tam sme a ako myslíme my sami.
Preto žime naplno to, čo môžeme. Tešme sa z maličkostí, smejme sa nahlas, pripravme si dobré jedlo, pochváľme jeden druhého. Dajme si to, čo si bežne nedávame. Všimnime si to, čo si inak nevšímame. Ďakujme za to, za čo bežne neďakujeme. Modlime sa a prosme za to, za čo prosiť vieme, chceme a potrebujeme.
A hlavne – nenechajme si ukradnúť radosť. Pretože ak v akejkoľvek ťažkosti vieme nájsť kúsok radosti, stále máme svetielko, ktoré dokáže prežiariť aj tú najväčšiu tmu…
Ľubka
